Prokurátor M. Harkabus: Vleklé listy z väzenia sú chyba, ale žeby sa tak vynucovali priznania? Nemyslím si to

„Nešpecializovať prokuratúru na jednom mieste je veľmi nesystematické riešenie,“ myslí si prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR MATÚŠ HARKABUS. Po jej zrušení sa plánuje vrátiť na Krajskú prokuratúru Žilina.

V rozhovore sa vyjadruje k najčastejším výhradám, ktoré súvisia s vyšetrovaním exponovaných káuz i pôsobením Daniela Lipšica vo funkcii špeciálneho prokurátora.

„Otázka znie, či sú pochybnosti o integrite stíhaní reálne alebo sú vytvorené reakciou protistrany. (...) Aj za kolegov môžem povedať, že my máme svedomie čisté,“ hovorí. 

Nahraté rozhovory vyšetrovateľov NAKA, že bez väzby nezískajú priznanie vníma iba ako reči: „Nechcem to zľahčovať, ale ak by ste nasadili odpočúvanie okresným vyšetrovateľom, tak takéto reči sa vedú v každom okrese.“

„Vylučujem, že by bola nejaká dohoda medzi sudcami, prokurátormi a policajtami, že niekto si vo väzbe pobudne, aj keď by tam nemal byť,“ komentuje M. Harkabus prípad obžalovaného Patrika Vidašiča, ktorého prepustenie na slobodu sa podľa odposluchov odkladalo šestnásť dní, aby ho NAKA vzápätí nanovo obvinila a súd vzal naspäť do väzby.

Na väčšinu kritických argumentov k pôsobeniu D. Lipšica reaguje tak, že sú nesprávne, vytrhnuté z kontextu alebo k nim chýbajú detailné pravidlá profesijnej etiky. To sa týka napríklad otázky, či je správne, že D. Lipšic komentuje kauzu Gorila, hoci je z nej ako prokurátor vylúčený.  

Zníženie sadzieb pri ekonomickej trestnej činnosti a korupcii spolu so skrátením premlčacích lehôt je podľa neho chyba: „Garantujem vám, že zákon spôsobí riadny čurbes a to aj v úplne bežných prípadoch na okresoch a krajoch, ktoré nie sú verejne známe. Páchatelia sú šikovní, bystrí, prefíkaní, budú naťahovať konanie.“

Namiesto zmien v trestoch by uprednostnil výraznú reformu trestného konania tak, aby bolo menej formalizované. „Moja vízia trestného konania je taká, že ak ste vyšetrovaný a my od vás nič nepotrebujeme a nerobíte nič zlé, napríklad neovplyvňujete svedkov, tak v zásade by sme vás nemali nijak obťažovať až do podania obžaloby,“ ozrejmuje M. Harkabus.

Pozn.: V rozhovore sa opakovane diskutuje o kauze Gorila a trestnom stíhaní Jaroslava Haščáka. Autor rozhovoru spolupracuje s vydavateľstvom News and Media Holding zo skupiny Penta, ktorej je J. Haščák spoluzakladateľom.

S kolegom riešite kauzu Rozuzlenie, ktorej podstatou je podozrenie, že mala existovať skupina ľudí, ktorá v záujme spomalenia alebo úplného zastavenia vyšetrovania exponovaných káuz vytvorila základ na diskreditáciu vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). V pondelok 5. februára na Špecializovanom trestnom súde v kauze Mýtnik vypovedala vyšetrovateľka NAKA Monika Barčáková. Priznala, že niektoré výsluchy spolupracujúcich svedkov v exponovaných kauzách sa nediali v budove NAKA, ale v neoznačenom objekte ministerstva vnútra na okraji hlavného mesta v mestskej časti Lamač. Zároveň priznala, že existoval spis číslo 80, kde boli vypočúvaní spolupracujúci svedkovia – ale podľa informácií zverejnených ministerstvom spravodlivosti v tom spise nie je nikto obvinený a išlo akoby o výsluchy nanečisto. Keď vezmeme do úvahy iba tieto dve skutočnosti, výsluchy niekde v neoznačenej budove a výsluchy do spisu číslo 80, neoprávňuje to akéhokoľvek nezávislého pozorovateľa vysloviť záver, že má obavu o integritu trestných stíhaní vedených Národnou kriminálnou agentúrou?

Predovšetkým, nie som oboznámený s priebehom pojednávania v kauze Mýtnik, ale nemám dôvod spochybňovať to, čo hovoríte. Čo viem povedať, že ja som bol pri rôznych konaniach vedených vyšetrovateľmi NAKA a neviem nič o nejakom dome v Lamači. Viem iba to, že ministerstvo vnútra po Bratislave vlastní nejaké objekty, v ktorých prespávajú vyšetrovatelia, ak prídu z iných častí Slovenska, aby tak šetrili verejné prostriedky.

V spisoch, ktoré ako prokurátor dozorujete alebo ste dozorovali, vykonávali sa vyšetrovacie úkony v objete v Lamači?

V mnou dozorovaných spisoch som nemal výsluch svedka, obvineného alebo osoby v akomkoľvek inom procesnom postavení, ktorý by sa dial v nejakom objekte ministerstva. Je pravda, že v zápisniciach sa neuvádza presná adresa, iba sa tam uvedie miesto Bratislava. 

Nevzbudzujú takéto výsluchy niekde v neoznačenej budove na okraji mesta obavu o integritu stíhaní?

V zásade by som nevidel nič podozrivé na tom, že výsluchy svedkov sa uskutočnia v inom objekte, ak patrí ministerstvu vnútra, je to štátny objekt.

Trestný poriadok však vyslovene hovorí, že úkony sa robia zásadne v oficiálnych úradovniach, čo teda je oficiálne označená budova Policajného zboru.

Ako som povedal, nikdy som sa týmto nezoberal, nemal som v tomto smere ani obhajobnú námietku, že by som bol nútený sa tým v rámci dozoru zaoberať. Výsluchy sa však môžu vykonávať aj inde, napríklad v nemocniciach, domovoch dôchodcov...

Áno, ale tam je to vždy objektívne vysvetliteľné – ak je niekto starší, chorý a nevie sa hýbať, tak policajti prídu k nemu do nemocnice alebo domova na úkon.

Treba sa pýtať osôb, ktoré tam mali byť vypočúvané alebo osôb, ktoré o takýchto výsluchoch rozhodli. Ako poznám Trestný poriadok a judikatúru našich súdov, tak si myslím, že nie je problém so zákonnosťou a použiteľnosťou takéhoto výsluchu.

A spis číslo 80?

Neviem o tom, že existuje spis číslo 80, pretože som sa s ním nestretol. Je však pravdou, že v začiatkoch trestných stíhaní vedených tímom Očistec bolo veľmi časté, že tí ľudia vypovedali o toľkých veciach, že sa spájali, vylučovali z konaní. Neviem sa k tomu vyjadriť.

Vy ste v rezorte prokuratúry od roku 2004.

Áno. 

Stretli ste sa niekedy s tým, že si vyšetrovatelia pomôžu tak, že založia spis, začnú trestné stíhanie vo veci pre nejaký skutok, nikto im tak nevidí do kuchyne, čo si tam robia, pretože tam niet obvineného ani poškodeného, nemá kto nahliadať do spisu, idú si svojim tempom a potom si z toho spisu vylučujú veci už na riadne trestné stíhanie s obvinenými? 

Keď to podáte takto, tak s takýmto postupom som sa nestretol. Moja vízia trestného konania do budúcnosti je však taká, že až do podania obžaloby by malo byť vždy stíhanie iba vo veci, že by sa nemalo vznášať obvinenie. Ak sa teraz delí trestné stíhanie na stíhanie vo veci a na obvinenie konkrétnej osoby, tak, samozrejme, skutok by mal mať vždy opodstatnenie v realite, nemusí to byť istota, stačí aj veľmi opatrné podozrenie, že takáto nejaká trestná činnosť sa mala diať.

Ministerstvo spravodlivosti a Úrad vlády vydali brožúru Únos spravodlivosti. V prológu vysvetľujú, že zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry je podľa nich nevyhnutné, pretože podľa nich je nereformovateľný. Zaujalo ma, že spolu s kolegom prokurátorom Jánom Šantom vo verejnom priestore vystupujete tak, že pristupujete ku kritike veľmi racionálne a vecne, že pripúšťate debatu aj o nedostatkoch špeciálnej prokuratúry – tie však podľa vás neopodstatňujú jej zrušenie a namiesto toho sa treba baviť o ich odstránení. Z čoho vychádza tento racionálny a pokorný pohľad? Pretože z iných vašich kolegov mám pocit, že to až tak racionálne neberú.   

Takto by som to netvrdil. Myslím si, že každý z nás sa na tú tému pozerá racionálne. Nehovorím, že to nezasahuje do našich osobných životov. Prirodzene, každý má nejakú prácu, má nastavené osobné veci súvisiace s pracovnými vecami. Ale neviem, čo konkrétne myslíte.

Myslím tým to, že vyjadrenia špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Ondreja Repu pôsobia dojmom, ako by zrušenie ÚŠP bolo buď-alebo, že buď sa úrad zruší alebo nezruší, akoby chýbal ten tón, ktorý máte vy s kolegom Šantom, že okej, tak nerušme úrad, ale poďme debatovať o konkrétnych pochybeniach, možno nejaké sú.

Jedna vec sú systémové nastavenia Úradu špeciálnej prokuratúry a jeho zaradenie v rámci rezortu prokuratúry. Tam znie napríklad výhrada sudcu Petra Šamka, že vo veciach špeciálnej prokuratúry podľa neho nie je zachovaný dvojstupňový prieskum rozhodnutí tak, ako to je medzi okresnými a krajskými prokuratúrami. Myslím, že tieto odborné výhrady nikto z kolegov neberie emotívne. Druhou vecou je, že mňa tiež neteší, že sa tu vytvorila propaganda, že existuje tridsať nálezov Ústavného súdu, potom zistíme, že priamo špeciálnej prokuratúry sa týka päť a sú to nálezy, ktoré má väčšina orgánov vynucovania práva. V trestnom konaní sa takéto veci dejú. 

Ak si myslíte, že v debate je niečo iracionálne, tak to podľa mňa pramení z toho, že každému je tu jasné, že skutočný dôvod na zrušenie ÚŠP je niekde inde a nespočíva v tridsiatich rozhodnutiach Ústavného súdu. Ja tvrdím, že skutočný dôvod spočíva v tom, že nikde v histórii krajiny sa trestné stíhania nedotkli tak vysokopostavených a vplyvných ľudí.

Nikdy v histórii však ani neexistovali také pochybnosti o integrite trestných stíhaní.

Otázka znie, či sú pochybnosti o integrite stíhaní reálne alebo sú vytvorené reakciou protistrany. Nazývam ju verejnou obhajobou. Viackrát som sa čudoval, na čo robia tie tlačové konferencie v takom rozsahu. Potom som to pochopil. Slúžili na podkopávanie dôvery verejnosti v inštitúcie a inštitucionálny postup v trestnom konaní.

Je to aj jeden z dôvodov, pre ktoré verejne vystupujem. My tie trestné konania dozorujeme, zodpovedáme za ich zákonnosť, za unesenie dôkazného bremena pri obžalobe a musíme sa vedieť postaviť za tie veci, za to, aby verejnosť tým procesom dôverovala. Aj za kolegov môžem povedať, že my máme svedomie čisté. 

Ak hovoríme o pochybnostiach o integrite trestných konaní, otázka znie, či sú vytvorené propagandou – napríklad prípad pána Kučerku (Marián Kučerka, bývalý vyšetrovateľ, právoplatne odsúdený za korupciu, na Najvyššom súde o prípade rozhodoval aj sudca, ktorý podľa Ústavného súdu o ňom rozhodovať nemal, väzobnú časť prípadu skúma ESĽP, pozn. autora), ktorý som dozoroval a je právoplatne skončený. Pre mňa z neho nevyplývajú žiadne pochybnosti o integrite trestného konania. Vnem verejnosti vytvorený verejnou obhajobou je, samozrejme, iný. Takže sa rozprávajme o tom, čo je reálne a čo vytvorené.

💡
Rozhovor je k dispozícii aj všetkým čitateľom trend.sk.

Rozumiem a nemám problém uznať, že sčasti máte pravdu. Ale tá reakcia, ktorú nazývate verejnou obhajobou, nie je v skutočnosti reakciou na niečo, čo nazvem verejnou obžalobou? Dokážeme sa zhodnúť aspoň na tom, že s príchodom Daniela Lipšica začal Úrad špeciálnej prokuratúry viac extenzívne komunikovať? Za chvíľku sa budeme rozprávať aj o konkrétnych príkladoch, ale špeciálny prokurátor dnes komunikuje konkrétne trestné veci, dokonca trestné veci, z ktorých je ako prokurátor vylúčený, komunikuje ich s menami obvinených, komunikuje ich s detailmi. To tu predtým nebolo. To by sa dalo pomenovať verejnou obžalobou. Nechcem použiť slovo PR, pretože sa mi zdá v súvislosti s orgánom presadzovania práva nenáležitý, ale Úrad špeciálnej prokuratúry týmito verejnými vystúpeniami v podstate podporuje verejnú mienku o opodstatnenosti svojich krokov, teda robí presne to, čo kritizujete vy na druhej strane.

Áno, rozumiem vašej otázke. Trestný poriadok v paragrafe 6 upravuje nie možnosť, ale povinnosť orgánov činných v trestnom konaní informovať o priebehu trestného konania. V ustanoveniach o súdnom konaní dokonca používa zastaralý pojem, že trestné konanie by malo mať výchovný účinok na verejnosť. Podľa mňa tým zákonodarca myslel to, aby ľudia dôverovali tomu, že ak sa stane krivda, tak sa majú na koho obrátiť a bude urobené všetko preto, aby došlo – teraz moderný pojem – k restorácii, k obnoveniu stavu pred spáchaním trestného činu. 

Prokuratúre je roky vytýkané, že nekomunikuje, že je to uzavretý systém. Veď aj pán generálny prokurátor v rámci verejného vypočutia mal ako jeden zo svojich cieľov niečo s tým spraviť. Nechcem komentovať, či sa mu to darí alebo nie. Rolu Daniela Lipšica a nás, ktorí sa k tomu vyjadrujeme, by som vnímal iba v parametroch paragrafu 6 Trestného poriadku, či ich prekračujeme alebo nie, či maríme účel trestného konania alebo porušujeme prezumpciu neviny. To sú zásadné parametre, ktoré by sme prekračovať nemali a bavme sa o konkrétnych príkladoch.