Sudkyňa M. Kosová: Každý má dôvod klamať, benefity kajúcnikom treba dostať pod kontrolu

„Existencia uložených kontaktov v mobiloch (spolupracujúceho svedka) a obžalovaných preukazujú výlučne iba tú skutočnosť, že tieto vymenované osoby mali na seba navzájom uložené kontakty. Z toho však nie je možné vyvodzovať závery o účasti menovaných na spáchanom skutku,“ uviedol Krajský súd v Bratislave v roku 2016 v reakcii na odvolanie prokurátora, ktorý argumentoval, že vzájomné uloženie kontaktov zvyšuje vierohodnosť spolupracujúcej osoby, ktorá vypovedala o údajnej účasti dvoch obžalovaných na vraždách. Aj pre rozpory v jeho výpovediach mu Okresný súd Bratislava I ani Krajský súd v Bratislave neuverili a dvaja obžalovaní boli spod obžaloby právoplatne oslobodení.

Členkou odvolacieho senátu na krajskom súde bola aj sudkyňa a členka Súdnej rady SR (zvolená sudcami) MARCELA KOSOVÁ. V rozhovore vysvetľuje, ako pristupuje k hodnoteniu vierohodnosti spolupracujúcich osôb, ktoré výmenou za miernejší trest alebo úplnú beztrestnosť spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní. „Vo všeobecnosti sa nedá pristupovať k hodnoteniu vierohodnosti tak, že ak spolupracujúca osoba vypovedá o nesporných skutočnostiach, o niečom čo je evidentné, ale pridáva k tomu niečo, čo je sporné, tak jej veríme, pretože k tým nesporným skutočnostiam existujú dôkazy,“ vysvetľuje. 

M. Kosová podporuje zvýšenie transparentnosti benefitov, ktoré sú spolupracujúcim osobám sľúbené výmenou za ich usvedčujúce výpovede. Riešia to novely trestných predpisov, ktoré by mali nadobudnúť účinnosť 15. marca. „Je veľmi dôležité, aby spolupracujúci obvinení boli pod kontrolou rovnako ako benefity, ktoré sú im ponúkané.“ 

Úradu špeciálnej prokuratúry podľa nej chýba dvojstupňová kontrola, jeho zrušenie jej neprekáža. Debatu o novelách trestných predpisov vníma ako spolitizovanú. „Neviem, či by tomu riadne legislatívne konanie predišlo,“ hovorí. Tridsať rozhodnutí Ústavného súdu o porušovaní ľudských práv špecializovanými justičnými orgánmi nepodceňuje: „Ten počet nálezov týkajúcich sa témy vyšetrovacej väzby v takom čase indikuje, že sa niečo deje.“

Na debate na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorú usporiadali študenti právnickej fakulty ste povedali, že dôvodom na zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) pre vás nie je tridsať rozhodnutí Ústavného súdu, ale spojenie iných faktorov. Akých?

Samozrejme, že aj tie rozhodnutia sú jeden z nich. Zjednodušuje sa to, že okrem pár konkrétnych rozhodnutí priamo proti ÚŠP sú tam nálezy proti Špecializovanému trestnému súdu alebo Najvyššiemu súdu. Prevažne ide o rozhodnutia o väzbe. Ale súd v prípravnom konaní môže rozhodnúť iba na základe toho, čo mu predloží prokurátor. Priamo proti ÚŠP síce smeruje päť alebo šesť nálezov Ústavného súdu, ale nepriamo sa ich týka prakticky každý. Tieto rozhodnutia sú iba akýsi štartér. Treba vnímať napríklad aj to, za aké obdobie to je – posledné tri roky, treba vnímať, aké porušenia sa tam vyčítajú. 

Ďalším faktorom je to, že Úradu špeciálnej prokuratúry chýba kontrola zhora. Zjednodušene, okresná prokuratúra má kontrolu krajskou prokuratúrou, krajská prokuratúra generálnou, ale ÚŠP nemá kontrolu generálnou prokuratúrou. Je dôležité vidieť aj do predprípravného konania (konanie pred začatím trestného stíhania vo veci, resp. vznesením obvinenia, pozn. autora). Je dôležité vidieť do vecí, ktoré sa nikdy nedostanú na súd, pretože aj tie majú nejaké číslo, ale v prípade ÚŠP do nich nemá kto ako nazrieť, pretože chýba kontrola nadriadenou prokuratúrou. 

Ibaže toto je jeden z hlavných argumentov druhej strany, že veď nechajte to na nás prokurátorov, ono sa to nakoniec pred súd dostane a tie nám dajú po prstoch alebo nie.

Zďaleka nie všetko sa dostane na súdy. Tiež treba myslieť na to, že to už môže byť neskoro. To, čo sa tu rozpráva, že veď obvinený by mal chcieť, aby sa dostal pred súd, pretože len nezávislý a nestranný súd rozhodne, či je stíhanie v poriadku alebo nie, tak to nie je pravda. V prvotných štádiách trestného konania je totiž silnejší štát. Aj keď má obvinený obhajcu, zďaleka nemá také možnosti ako štát, ktorý je zásobený vyšetrovateľmi a dozorujúcimi prokurátormi. Ak je niekto obvinený, stávalo sa, že o tom vedelo Slovensko skôr než on sám alebo jeho obhajoba. Správy boli formulované spôsobom, že je to páchateľ, korupčník, kradol. Na tom vidíte, že jeho ústavných práv sa to dotýka už v prípravnom konaní, oveľa skôr než sa dostane na súd. To je dôležité vnímať.

(Podobnú myšlienku vyslovil ústavný sudca Peter Straka v disente o nezmyselnosti tzv. boja s temnými silami, štát by podľa neho mal „predchádzať vedeniu procesov, o ktorých sú už od úvodu pochybnosti a už samotné ich vedenie je vážnym zásahom do práv konkrétnej osoby“.)

Váš kolega z krajského súdu, sudca Peter Šamko, tiež argumentuje, že Úradu špeciálnej prokuratúry chýba dvojstupňová kontrola. Čo to prakticky znamená? 

Zjednodušene, že čokoľvek, čo sa udeje v prípravnom konaní, nedostane sa preč z budovy v Pezinku (pracovisko ÚŠP, pozn. autora). Ak napríklad o niečom rozhodne okresná prokuratúra, tak v rámci opravných prostriedkov o tom rozhoduje krajská prokuratúra. V prípade ÚŠP o tom rozhodne iný prokurátor, kolega toho, čo rozhodnutie vydal.

Z tridsiatich rozhodnutí proti špecializovaným justičným orgánom väčšina súvisí s väzbou. Oni boli vydané v relatívne krátkom časovom úseku troch rokov. Pýtal som sa predsedu Špecializovaného trestného súdu Jána Hrubalu a tiež prokurátora ÚŠP Matúša Harkabusa, či to neindikuje, že niečo zlyhávalo, hoci to nevieme pomenovať. Je naozaj pravda, že Ústavný súd celkom bežne rozhoduje o porušení práv v súvislosti s väzbou. Také nálezy existujú aj proti Krajskému súd v Bratislave, ale nejak to plynie v čase. Ak by ste zrazu mali v priebehu troch rokov vyše dvadsať nálezov Ústavného súdu, je veľmi pravdepodobné, že by som vás zavolal na rozhovor a pýtal sa vás, čo sa to u vás na krajskom súde deje. Páni Hrubala a Harkabus sa zhodli, že nič sa nezmenilo.

Čo iné majú povedať, keď sa to týka ich samotných? Určite sa niečo stalo, nevieme pomenovať čo, ale áno – ten počet nálezov týkajúcich sa témy vyšetrovacej väzby v takom čase indikuje, že sa niečo deje. Ak máte desať rokov nejaké čísla nálezov Ústavného súdu a zrazu by vám to vyskočilo, tak, samozrejme, že sa niečo deje. Ono to zapadá aj do kontextu. Tridsať rokov som v talári, ale nepamätám si, že by sa musel štát ospravedlniť obvineným a väzneným osobám. Tu sa to stalo za rok dvakrát (ministerstvo spravodlivosti sa ospravedlňovalo za trestné stíhanie Jaroslavovi Haščákovi a Róbertovi Kaliňákovi, pozn. autora). Evidentne to všetko indikuje, že sa tu niečo deje. Neviem identifikovať príčiny, pretože nepoznáme tie spisy, ale z tých rozhodnutí sa javí, že buď sa veci nadkvalifikujú (stíhaný skutok je právne kvalifikovaný prísnejšie než by mal byť, teda obvinenému hrozí vyšší trest, pozn. autora), buď sa tlačí na pílu, aby sa našli nejaké dôkazy a ignorujú sa pritom niektoré požiadavky a práva obvinených. Niečo sa musí diať.

My vlastne všetci strieľame odhad, že čo sa stalo. Vieme to vôbec seriózne a vecne pomenovať?

Určite by sa to dalo pomenovať. Chcelo by to však podrobnú analýzu. Vieme zhruba aké práva boli poškodené, ale treba preskúmať akým spôsobom, koho konaním alebo nekonaním, čo a prečo ignorovali. Myslím si, že by to dalo veľký obraz o tom, čo sa deje. Nielen, aby sme mali indikácie, ale aj odpovede. 

Jeden z argumentov, ktorými sa zľahčujú nálezy Ústavného súdu, znie, že nikdy sa nestíhala korupcia a ekonomická trestná činnosť medzi natoľko vplyvnými a bohatými ľuďmi a tí majú zdroje, aby si platili kompetentných právnikov, tak majú vyššiu pravdepodobnosť úspechu na Ústavnom súde alebo ESĽP. Beriete tento argument? 

Je to úplný nezmysel. Korupcia sa netýka len vplyvných, bohatých ľudí, ktorí si vedia zaplatiť právnikov. Aj tak im to často nepomohlo. Ide tu aj o drobnú korupciu, tí ľudia si nemôžu zaplatiť právnikov. Práve preto, že nemáme analýzu, čo za chyby sa stali v tých sledovaných prípadoch, tak si nevieme vziať žiadne ponaučenie do ďalších konaní, či aj tam nedošlo k pochybeniam. Neplatí to. Vidieť to aj na príklade pani, ktorá dostala päť rokov za drobnú korupciu v podobe zeleniny...

... áno, že radila na úrade práce tak, aby klientka získala konkrétnu dávku.

Áno, ale nesfalšovala podklady, aby tá pani spĺňala podmienky na dávku, ktoré by inak nespĺňala. Za toto päť rokov? Potom ako sa má obyčajný človek pozrieť na to, že na jednej strane je tu ona s piatimi rokmi, na druhej strane tí bohatí, napríklad pán Imrecze, ktorému bol uložený podmienečný trest za 200-tisícový úplatok. Korupčné trestné činy nie je len päť-šesť prípadov, o ktorých sa píše. 

Znepokojuje vás niečo na spôsobe presadzovania zmien v trestných predpisoch? 

Nepovedala by som to tak, že znepokojuje. Viackrát som však hovorila, že ak by som ja mala tú možnosť, tak by som nemenila Trestný zákon ani Trestný poriadok skráteným legislatívnym konaním. Ale to neznamená, že ak sa tak niekto rozhodol, že niečo porušil. To si nedovolím hodnotiť. Išla by som riadnym legislatívnym konaním, ale jedným dychom dodávam, že ani to negarantuje vôbec nič. 

Môžem povedať ako vyzeralo rozporové konanie pri súdnej mape. Zástupcovia všetkých súdov zo Slovenska boli nahádzaní do jednej miestnosti, hodina a pol a vôbec sme nepreberali naše zásadné pripomienky s pani ministerkou. Následne sme sa dočítali, že rozpor nebol odstránený. Takže zas nevytvárajme zdanie, že riadne legislatívne konanie je garancia niečoho, ale určite by to bol otvorenejší priestor na debatu. To je celé. Na druhej strane je debata o novelách veľmi spolitizovaná a neviem, či by tomu riadne legislatívne konanie predišlo. V úvode opozícia hodila do priestoru klamlivé informácie a ak by som čítala iba SME a Denník N, tak som tiež na námestiach.

Napríklad?

Naríklad informácia, že ak niekto ukradne auto za 35-tisíc eur, tak vďaka novele dostane podmienku. Občan nemá odkiaľ vedieť, že je to nezmysel, pretože tak je to aj teraz. Aj teraz sme pri škode od 26 600 eur v sadzbe tri až desať rokov. Netrestanému páchateľovi (tzv. prvopáchateľovi, pozn. autora) nie je dôvod dať niečo iné ako podmienku. Mrzí ma, že tí ľudia sú klamaní a ukazuje to, že chýba kultivovaná diskusia medzi poslancami. K týmto veciam by mali pristupovať odborne, nie čisto populisticky. 

Poviem aj iný príklad ako porovnanie. Nedávno vyšla správa, že obvinili colníka, ktorý vzal úplatok za to, že sa niečo nepreclilo (išlo o auto a motorku dovozenú zo zahraničia, za každé vozidlo mal dostať úplatok 100 eur, pozn. autora). Škoda pre štát 10-tisíc eur. Bolo verejne komunikované, že je v sadzbe 5 až 12 rokov. 

Prestrih do Rakúska. V roku 2020 bol bývalý minister rakúskej vlády odsúdený na osem rokov za úplatky vo výške asi deväť miliónov eur (ide o korupčný prípad bývalého rakúskeho ministra financií, skutok sa stal v roku 2004, pozn. autora). Robil to ako verejný činiteľ. Išlo tam o privatizáciu 60-tisíc bytov za 960 miliónov eur. Nielen rakúske, ale aj slovenské médiá vtedy písali, že mu bol uložený vysoký trest. 

Čiže slovenský colník, ktorý vezme úplatok a spôsobí škodu 10-tisíc eur je v sadzbe päť až dvanásť rokov. Minister financií rakúskej vlády, ktorý vezme úplatok deväť miliónov eur, je odsúdený na osem rokov. Nemyslím si, že toto je normálne. Ak Európska komisia zdvíha varovný prst vo vzťahu k Slovensku, nerozumiem, prečo to nevadí v Rakúsku. Nerozumiem tomuto selektívnemu prístupu. 

Jeden z odborných argumentov v prospech zmien trestných sadzieb znie, že sudcovia by mali mať väčší priestor na individualizáciu trestu. Inak povedané, aby bola jedna široká sadzba jeden až desať rokov a sudca povie, či pani, ktorá vzala debničku zeleniny ako úplatok má dostať rok s podmienečným odkladom a ten, kto vzal pol milióna niekde okolo tretiny alebo polovice a tak ďalej. Aké je to dnes súdiť, keď každá skutková podstata trestného činu má iks pododsekov niekedy s úzkym rozpätím trestu? Chýba vám priestor na individualizáciu? 

Áno. Hovorievam, že sudcovia musia veľakrát čarovať, pretože aj keď prihliadnu na poľahčujúce okolnosti, tak ste stále v ukrutnej sadzbe a neviete sa dostať ďalej na sadzbu, ktorá by podľa sudcovej mienky svedčala tomu-ktorému obžalovanému za konkrétny skutok a jeho postoj k nemu. Sme v situácii, že ak aj prokurátor pristúpi na mimoriadne znižovanie, tak sa dostanete napríklad na 6 rokov a 8 mesiacov, ale to je stále basa natvrdo. 

Keď v roku 2006 prišili nové trestné kódexy, zo sudcov sa stali malí matematici, dokonca sme k tomu dostali aj brožúry, aby sme správne počítali pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, všetky možné aspekty. Ak nakoniec sudca dostane rozmedzie dvoch rokov hore-dole, tak to nie je žiadna individualizácia, to je čistá matematika. 

Keď sa pozriete do Nemecka, tak tam nemajú sadzby podľa škody, ale majú strop napríklad 10 rokov. Sudca má priestor, aby povedal, že navonok vyzerá konkrétny trestný čin rovnako ako iný, ale v skutočnosti je tam zásadný rozdiel a preto niekto môže dostať za to isté dvojročnú podmienku a niekto iný osem rokov nepodmienečne. Na Slovensku akoby sa v roku 2005 vybudovala prezumpcia nedôvery k sudcom a nové trestné kódexy nás postavili do úlohy štatistov. Individualizácia trestu je formálny pojem, s ktorým sa občas pohráme, ale veľa priestoru na to nie je.

Niekto môže namietať, že čo je na tom, zákonodarca ako reprezentant suverénna (ľudu) povedal, že vy ako sudca máte rozpätie dva roky, taká je spoločenská dohoda a vy ju rešpektujete...

Áno, taký argument môže zaznieť, ale potom na čo potrebujeme sudcov? Ak máme rozpätie dva roky, tak viete nahádzať podmienky do softvéru a ten vám vypľuje trest. Pretože dva roky nie sú žiaden priestor, v ktorom sa viete zmysluplne pohybovať, aby ste individualizovali trest.

Aktuálne novely trestných predpisov zásadne ovplyvňujú aj procesné aspekty trestného konania. Pribudli nové opravné prostriedky. Napríklad preskúmanie postupu prokurátora, teraz existuje iba preskúmanie postupu policajta. Pribudne opravný prostriedok proti podaniu obžaloby. Pribudnú opravné prostriedky podľa európskeho práva. Nepredĺži to trestné konanie?