Viac než 26 rozhodnutí o porušení ľudských práv, ktorými sa argumentuje aj pri rušení ÚŠP
Vlani došlo proti prokuratúre (nielen špeciálnej) najviac ústavných sťažností od roku 1993.
V každej z najsledovanejších trestných káuz súčasnosti v nejakom momente došlo k porušeniu ľudských práv - Búrka, Očistec, Dobytkár, Mýtnik či Gorila. Vo väčšine z nich ide o vyšetrovanie podozrení z korupcie a zneužívania právomoci v ére predchádzajúcich vlád Smeru.
Premiér Robert Fico zo Smeru aj „takmer tridsiatimi“ rozhodnutiami Ústavného súdu v stredu vysvetľoval urýchlenú zmenu v trestných predpisoch a zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. Práva tá dozoruje exponované prípady a má dohliadať na zákonnosť trestného stíhania.
Kým obsah novely trestných predpisov sa dal očakávať, návrh na zrušenie špeciálnej prokuratúry je náhly a vláda ho schválila bez predchádzajúcej debaty s Generálnou prokuratúrou a napriek kritike Rady prokurátorov.
Prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry sa bránia, že argument o „takmer tridsiatich“ rozhodnutiach Ústavného súdu nie je poctivý, pretože podľa týchto rozhodnutí nepochybili oni, ale Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd, a napriek tomu nikto nenavrhuje tieto inštitúcie zrušiť.
Je to pravda, ale iba sčasti. V dvoch tretinách nájdených rozhodnutí Ústavného súdu z exponovaných káuz ide o pochybenia súdov. Väčšinou súvisia s vyšetrovacou väzbou. Prokurátor je aj pri nej kľúčovou postavou – obvineného do väzby berie súd na návrh prokurátora.
Tretina nájdených rozhodnutí ukazuje na priamu zodpovednosť špeciálnej prokuratúry.
Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic podľa SME uviedol, že priamo proti nim rozhodol Ústavný súd iba trikrát. Skutočnosť je trochu vyššia. Nepriamo sa ich zodpovednosť spomína aj v ďalších rozhodnutiach.
Obsah tohto článku
V tomto článku nájdete sumár 26 rozhodnutí Ústavného súdu o porušení ľudských práv v súvislosti s vyšetrovaním exponovaných prípadov, 25 z nich súvisí s prípadmi špeciálnej prokuratúry.
V rokoch 2020 a 2021 dominovalo porušovanie práva na osobnú slobodu – v tej dobe panovali obavy, či nedochádza k nadužívaniu vyšetrovacej väzby. Až vlani k tomu začali pribúdať aj tematicky iné rozhodnutia.
Nemusí ísť o všetky rozhodnutia Ústavného súdu. Spomenuté sú tu iba tie, ktoré sa dali identifikovať na základe verejne dostupných informácií o jednotlivých kauzách (napríklad spisová značka obvinenia a podobne).
Obvinení pritom nie vždy na Ústavnom súde uspeli, príklady sú uvedené na konci článku.
Spomenutých je aj niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a jedno odlišné stanovisko ústavného sudcu Petra Straku.
Na konci článku tiež nájdete údaje o vývoji počtu ústavných sťažností v súvislosti so špeciálnou prokuratúrou a inými prokuratúrami.
V súvislosti s kritickými rozhodnutiami Ústavného súdu a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva sa opakuje aj argument, že žiadne z nich vyslovene nespochybňuje podstatu obvinení a špeciálna prokuratúra dosahuje výsledky merané počtom odsúdených.
Najvyššie súdne autority sa iba výnimočne priamočiaro vyjadrujú k podstate obvinení alebo vine či nevine obžalovaných. Nie je to ich úloha. Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva skúmajú najmä postup, akým sa orgány činné v trestnom konaní alebo súdy dopracovali k výsledku – obvineniu, zaisteniu majetku, väzbe či odsúdeniu.
Ak Ústavný súd rozhodol o protiprávnosti domových prehliadok, na prvý pohľad to súvisí iba s postupom vyšetrovania, ale v skutočnosti to môže viesť k oslabeniu podstaty obvinenia, pretože akékoľvek poznatky získané pri takej prehliadke sú nepoužiteľné.
Ak počas vyšetrovacej väzby došlo podľa Ústavného súdu k nezákonnému odopretiu návštev rodinou alebo notárom, opäť platí, že to nespochybňuje podstatu obvinení, ale podnecuje to k otázkam, či boli také zákazy nevyhnutné alebo išlo o snahu motivovať obvinených k spolupráci s orgánmi presadzovania práva.
Pri výsledkoch sa zas často argumentuje virálnym sumárom štyridsiatich odsúdených zločincov. V dvoch tretinách prípadov boli odsúdení na základe dohody o vine a treste alebo po vyhlásení o vine. Znamená to, že išlo o zrýchlený proces bez dôkazov o samotnej trestnej činnosti.
Vo zvyšnej tretine išlo o odsúdenie na základe dôkazov, ale v niektorých prípadoch sa to nezaobišlo bez pochybností. Napríklad bývalého vyšetrovateľa Mariána Kučerku právoplatne odsúdil aj sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment, hoci podľa Ústavného súdu v kauze tohto expolicajta nebol nestranný a už to skúma Európsky súd pre ľudské práva.
Rozhodnutia sú zoradené chronologicky od najnovšieho po najstaršie.