Čierna labuť; čo vstupuje do náhodného výberu sudcov; Mazák by si zaslúžil o trošku viac a odpočúvanie Kočnera
Týždenný newsletter Bez názvu z 19. mája 2024.
Čierna labuť?
Tento týždeň mi myseľ asi najintenzívnejšie zamestnávala streľba na predsedu vlády Roberta Fica (Smer) a udalosti, ktoré nasledovali. Je to čerstvé, niektoré súvislosti sú osobnejšie a som omylný, preto, ak máte k týmto postrehom akúkoľvek vecnú pripomienku či odlišný názor, privítam vašu reakciu; stačí mi odpovedať na tento e-mail.
Atmosféra. Predstavitelia Smeru, Hlasu a SNS začali okamžite po atentáte formulovať názor, že zodpovedné sú zaň aj médiá a opozícia. Tí to, samozrejme, odmietajú.
Niektorí predstavitelia koalície pri formulovaní kritiky sami použili hrubý a konfrontačný slovník, čo sa mi nepáči, ale samej podstate ich kritiky rozumiem a s časti s ňou súhlasím.
V roku 2018 sme (novinári) formulovali názor, že Smer v ére svojich predchádzajúcich vlád vytvoril atmosféru, v ktorej si niekto trúfol objednať vraždu novinára.
Tou atmosférou bol myslený nielen (už vtedy) zbytočne konfrontačný slovník vládnych politikov k novinárom, ale najmä presvedčenie, že vybraní (vplyvní) ľudia si dokázali zabezpečiť beztrestnosť, čoho dôsledkom bolo, že napríklad veľké ekonomické kauzy málokedy skončili trestným stíhaním konkrétnych osôb.
Rozumiem preto, ak teraz koaliční politici používajú tú istú optiku na médiá a opozíciu. Verejný diškurz sa v posledných rokoch sploštil a slová v ňom stratili pôvodný význam, o čom som písal v newslettroch už viackrát. Ilustrujú to tri príklady, ktoré sa mi v tieto dni vybavili.
Opozícia pred polrokom pomenovala novelu trestných predpisov ako „promafiánsky balíček“. Z pohľadu politického marketingu skvelý krok, pretože tento pojem si osvojili ich podporovatelia a dokonca ho prevzali aj niektorí komentátori. Ale jeho používanie zároveň ovplyvnilo dynamiku aj obsah laickej a odbornej diskusie o novele, pretože kto sa zastával aj prospešných vecí v nej, vystavoval sa riziku, že jeho kroky budú interpretované ako „promafiánske“.
Vybavil sa mi aj dva roky starý komentár šéfredaktorky SME v súvislosti s výročím vraždy J. Kuciaka a vtedajšími vyhláseniami R. Fica – ten komentár som si zapamätal pre jeho príliš hyperbolizovaný titulok „korupcia je skutočnou vlastizradou“.
Samozrejme, že korupčníci sú kriminálnici, ale nie sú vlastizradcovia. Ale takéto postupné vyprázdňovanie pojmov ženie aspoň časť čitateľov k tomu, že v tom prestanú vnímať rozdiel.
Do tretice osobný príklad. Dávnejšie o mne denník SME napísal, že „v článkoch často spochybňuje[m] vyšetrovanie závažných káuz spojených so Smerom“. Fakticky to asi sedí, ale aj po dvoch rokoch to vnímam ako nebezpečné zjednodušenie, pretože opomína účel kritiky – vyšetrovania trestných káuz nekritizujem preto, že chcem pomôcť Smeru, ale preto, že si myslím, že dôležité nie sú iba výsledky trestných stíhaní, ale aj to, ako sa k nim dopracujeme, a tiež preto, že rovnaký štandard spravodlivosti, ktorý žiadam sám pre seba, musí platiť aj pre ľudí, ktorými pohŕdam, sú mi nesympatickí a nesúhlasím s nimi.
Tieto zjednodušenia pritom majú svoje dôsledky, nad ktorými sa máloktorí novinár pri písaní alebo strihaní príspevku zamyslí.
Napríklad v roku 2022 som zažil viacero incidentov, pri ktorých ma cudzí ľudia na ulici aj vulgárne konfrontovali s tým, že som odišiel zo SME, pridal som sa na akúsi temnú alebo druhú stranu, som skorumpovaný a podobné hlúposti.
Video atentátnika a úniky z vyšetrovaní. Už večer v deň atentátu došlo k úniku a zverejneniu krátkeho 21-sekundového videa a fotky časti výsluchu podozrivého. Ich obsah je totožný. Podozrivý v ňom objasňuje motív svojho činu, ktorým je podľa jeho vlastných slov nesúhlas s politikou súčasnej vlády vrátane zmien v justícii a trestnej politike štátu.
Video pravdepodobne zhotovil policajt. Okolnosti jeho vzniku a úniku na verejnosť už preveruje policajná inšpekcia.
Na šírení videa ma zaujala ľahkovážnosť, s akou k nemu došlo. Jeho obsah totiž v podstate ospravedlňuje a opodstatňuje útok na predsedu vlády.
Obvinený bol podľa dosiaľ publikovaných informácií takzvaný osamelý vlk, páchateľ – jednotlivec, ktorý sa pre útok sám rozhodol, sám si ho naplánoval a sám vykonal. V takom prípade riziko ďalších útokov nespočíva v tom, že by sa niekde schovávali jeho kumpáni s podobnými plánmi, ale v tom, že jeho motívy budú bezbreho ďalej šírené a oslovia niekoho ďalšieho. Až po napísaní tohto newslettra vyšla správa, že podľa ministrov vnútra a obrany je reálna aj možnosť, že to nebol osamelý vlk, pretože niekto mu bezprostredne po atentáte vymazal profil na sociálnych sieťach a komunikáciu; čo, ak sa potvrdí, iba zvýrazní opodstatnenosť kritiky šírenia tohto videa.
Ak by sme sa opýtali členov Súdnej rady, ktorí slobodne a nezávisle hlasovali za odvolanie Jána Mazáka z funkcie predsedu, ako ovplyvnilo toto video pocit ich bezpečia, koľko z nich by odpovedalo, že nijako?
Šírenie tohto videa kriticky vníma aj Andrea Chlebcová Hečková z Katedry žurnalistiky a nových médií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre: „Za väčší problém považujem medializáciu samotného atentátnika, prípadne iného vraha. Jeho tváre, mena, dôvodu konania. Nie pre prezumpciu neviny, ale skôr pre jeho možno nevedomé heroizovanie. Otázka môže znieť, či sa niekto takýmto konaním po jeho medializácii môže inšpirovať.“
Ak by atentát na R. Fica bol právne kvalifikovaný ako teroristický útok (čo nie je, NAKA skutok právne kvalifikovala ako úkladnú vraždu z pomsty v štádiu pokusu), potom by takéto video pravdepodobne spĺňalo definíciu teroristického obsahu a jeho šírenie by bolo zakázané pod hrozbou finančných sankcií jednotlivým médiám.
Štátna mediálna rada prvýkrát podobnú tému riešila v súvislosti s teroristickým útokom na Zámockej ulici v Bratislave, po ktorom sa objavili snahy šíriť útočníkove dôvody a jeho manifest (tradičné médiá sa vtedy jednoznačne vyhranili proti a jeho posolstvá nešírili, v prípade atentátu na R. Fica postupovali odlišne).
V súvislosti s týmto videom ma zaujalo tiež to, že pri formulovaní kritiky jeho úniku chýba aspoň náznak vlastnej sebareflexie. Ak nebol problém v tom, že posledných päť rokov mali novinári vopred informácie o chystaných realizáciách (kauza Búrka, zadržanie Tibora Gašpara alebo razia v sídle skupiny Penta); ak do médií bez následkov unikla fotka z policajného sledovania; ak samotná polícia na sociálnej sieti zverejňovala zbytočne osobné fotky z domových prehliadok (napríklad Kajetán Kičura vítajúci kukláčov v papučiach a župane, Ladislav Makó za stolom v jedálni svojho domu); tak v čom je problém teraz?
Nad únikom videa s atentátnikom sa dá úprimne pohoršovať iba vtedy, ak si priznáme, že ani v iných prípadoch, kedy nám to vyhovovalo, lebo sme mali exkluzívne informácie alebo klikané fotografie, to v poriadku nebolo.
Vyhlásenia šéfredaktorov a rozdiel medzi nimi. Pred pár týždňami som napísal, že napätie a konfrontácie medzi novinármi najpopulárnejších médií trvajú už dlhšiu dobu, ale len nedávno sa preniesli do verejného priestoru.
Po atentáte sa ukázal ďalší príklad. Vznikli dve rôzne vyhlásenia šéfredaktorov médií.
Prvé vyhlásenie na začiatku podpísali šéfredaktori SME, Denníka N, Aktuality.sk a ďalších médií, neskôr sa k ním pridali aj televízie Markíza a Joj. V skratke – odsudzujú útok na R. Fica a všetci sa musíme pokúsiť upokojiť situáciu.
Druhé vyhlásenie podpísali šéfredaktori médií z najväčšieho vydavateľstva News and Media Holding, teda Nového Času, Plus 1 deň, Plus 7 dní, Trend, Új Szó a ďalších. Je podobné ako to prvé, ale predsa je iné. Asi najvýraznejší rozdiel medzi nimi je v tom, že toto vyhlásenie otvorene apeluje aj na sebareflexiu naprieč názorovými skupinami v spoločnosti – vrátane novinárov.
Koľko času je dosť a ne/funkčná etická samoregulácia. V piatok som si do poznámok k newslettru pripísal tento článok Denníka N, pretože sčasti súvisí s ostatnými poznámkami a sčasti s témou, ktorá je nedoriešená a ostane nedoriešená asi aj teraz.
Pri tomto bode sa síce cítim subjektívne nestranný, ale upozorňujem, že spolupracujem s vydavateľstvom News and Media Holding zo skupiny Penta.
„Šéf štátnej ochranky bol funkcionár Hlasu, pracoval pre Pentu a strážil aj Haščáka,“ znie titulok tohto článkuo Pavlovi Krejčím, ktorý bol súčasťou ochranky aj na mieste atentátu. Informáciu, že to bolo v rokoch 1998 až 2001 Denník N do článku doplnil až potom, čo sa mu po jeho vydaní ozvala hovorkyňa Penty.
Titulok aj štruktúra článku ostali nezmenené, čo znamená, že v Denníku N v súčasnej situácii vnímajú za najpodstatnejšiu informáciu to, čo robil riaditeľ Úradu na ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií pred vyše dvomi dekádami, hoci z článku nevyplýva, čo robil medzičasom. Zodpovednosť za to nesie aj ministerstvo vnútra, ktoré novinám (celkom nepochopiteľne) neposkytlo jeho životopis, ale ani to neospravedlňuje prehliadanie alebo zľahčovanie časového aspektu informácie. Dávať ju do popredia znamená vytvárať nesprávny (nepodložený) obraz, že to, kde pracoval ochrankár pred vyše dvomi desaťročiami má niečo spoločné so súčasnosťou.
Myslím si, že tento prístup je neetický, ale štandardizované pravidlá k tomu chýbajú, pretože podobný prípad dosiaľ Tlačovo-digitálna rada neriešila (je to orgán etickej samoregulácie, nie štátny mediálny regulátor). Pritom ide o čosi, čo sa v rôznych obmenách a intenzite v médiách opakuje pravidelne.
Napríklad, ak polícia po niekom pátra, zverejní jeho fotku s osobnými údajmi na oficiálnom webe, médiá si urobia snímku obrazovky a celú ju používajú aj vtedy, keď už pátranie dávno nie je aktuálne. Ako dlho je v poriadku používať takúto snímku z pátrania a odkazovať nepriamo na to, že niekto bol v pátraní? Alebo ako dlho je dosť na to, aby novinári pri analýzach a investigatíve pristupovali s dôverou k argumentu dotknutých osôb, že s niekým iným sa už nevídajú, ak nemajú v rukách nič iné, len desať alebo dvadsať rokov starý záznam v nejakom registri?
Opravené 19. 5. 2024 o 21.59 hod.: V článku bolo pôvodne chybne uvedené, že atentát je právne kvalifikovaný ako úkladná vražda z pomsty v štádiu prípravy. Informácia nie je správna. Správna informácia znie, že je kvalifikovaný ako úkladná vražda z pomsty v štádiu pokusu. Za chybu sa ospravedlňujem.
Nezapochybovali, že Ján Mazák prekročil právomoci
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Marcela Kosová je od utorka predsedníčkou Súdnej rady, zvolená bola trinástimi hlasmi z pätnástich prítomných (M. Kosová nehlasovala a členka Súdnej rady Lucia Berdisová hlasovala proti, čo odôvodnila tým, že M. Kosová bola pri odpovedaní na jej otázky nekonštruktívna).
Viac než diskusia o návrhu na vymenovanie M. Kosovej ma zaujalo, že Ústavný súd krátko pred začiatkom zasadnutia doručil Súdnej rade rozhodnutie, že odmietol ústavnú sťažnosť Jána Mazáka v súvislosti s jeho odvolaním z funkcie predsedu. Rozhodnutie je v anonymizovanej verzii už publikované na webe Ústavného súdu (nájdete ho pod číslom III. ÚS 255/2024, webstránka súdu neumožňuje priame linkovanie na konkrétne rozhodnutie).
Znamená to, že Ústavný súd stihol sťažnosť J. Mazáka predbežne posúdiť za 20 kalendárnych dní. Za ten čas stihol ústavný sudca Robert Šorl pripraviť návrh 13-stranového rozhodnutia (deväť strán tvoria vlastné úvahy Ústavného súdu, zvyšok je rekapitulácia sťažnosti a diania pri odvolávaní J. Mazáka) a nájsť preň podporu u svojich kolegov v senáte sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského.
Samotný Ústavný súd nepriamo potvrdil, že sťažnosť J. Mazáka prerokoval prednostne. „V uvedenom termíne (13. mája, pozn. autora) rozhodol preto, lebo v ústavnej sťažnosti sťažovateľ (J. Mazák, pozn. autora) navrhoval vydanie dočasného opatrenia týkajúceho sa uloženia povinnosti Súdnej rade zdržať sa vykonávania (...) právomoci voliť predsedu Súdnej rady,“ reagovala hovorkyňa súdu Martina Ferencová. Voľba bola naplánovaná na utorok 14. mája a Ústavný súd nechcel vystaviť Súdnu radu neistote v súvislosti s voľbou.
Z dát, ktoré súd poskytol o iných sťažnostiach, ktoré mu prišli v podobnom čase ako tá od J. Mazáka, vyplýva, že takto rýchlo rozhodol aj v pár ďalších prípadoch.
J. Mazák na rozhodnutie reagoval tak, že sa obráti na Európsky súd pre ľudské práva.
V čom ma rozhodnutie prekvapilo. Aj keď rýchlosť rozhodovania Ústavný súd zmysluplne vysvetlil, rozhodnutie ostáva prekvapujúce v čomsi inom. Ústavný súd sťažnosť J. Mazáka totiž odmietol už pri predbežnom prerokovaní a nevidel priestor sa jeho argumentami zaoberať hlbšie. Z odôvodnenia vyplýva, že ju vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.
Keď bývalý predseda Súdnej rady sťažnosť pred mesiacom podal a zverejnil, súkromne som tipoval, že súd jej nakoniec nevyhovie, ale zvolí pri tom iný procesný postup a to práve preto, aby záväzne vyjasnil pravidlá odvolávania a tiež sa okrajovo vyjadril k lustračnej právomoci predsedu Súdnej rady.
Čakal som, že súd narýchlo odmietne návrh J. Mazáka na vydanie predbežného opatrenia, aby mohli členovia Súdnej rady bez obáv zvoliť nového predsedu – ale zároveň som čakal, že jeho sťažnosť príjme na ďalšie konanie, v ktorom detailne preskúma opodstatnenosť podozrení z neoprávnenej lustrácie sudcov. Jednoducho zodpovie otázku, či ide iba o to, že J. Mazák zle označil pokyny na lustráciu odkazom na nesprávne ustanovenie zákona o Súdnej rade, ale v skutočnosti mal oprávnenie na preverovanie informácií o sudcov na polícii, čím sa sám po odvolaní bránil – alebo ide o jednoznačné prekročenie právomoci.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že senát R. Šorla, I. Fiačana a M. Vernarského nevidel priestor na takéto podrobné skúmanie právomocí predsedu Súdnej rady, pretože tie sú podľa nich jednoznačné a preto podľa nich podozrenia z neoprávnenej lustrácie nie sú „zjavne mylné“.