Spolupráca s pluska.sk a trend.sk, prečo bolo ticho a vývoj projektu

Podrobnosti o vývoji projektu adamvalcek.sk.

Spolupráca s pluska.sk a trend.sk, prečo bolo ticho a vývoj projektu
Sídlo vydavateľstva News and Media Holding v administratívnej budove Rosum v Bratislave. Foto - News and Media Holding/Matej Kalina

Dobrý deň,

toto je prvé vydanie newslettra, v ktorom bilancujem projekt adamvalcek.sk.

V stredu som podpísal zmluvu o externej spolupráci s vydavateľstvom News and Media Holding, ktoré má v portfóliu týždenníky Plus 7 dní a TREND a ich online verzie. Neznamená to, že projekt adamvalcek.sk končí. Práve naopak.

News and Media Holding sa stáva distribučným partnerom webu adamvalcek.sk a moje články preto budete môcť nájsť v ich tlačených i online médiách.

V tomto newslettri prvýkrát obšírnejšie vysvetľujem,

  • prečo som odišiel zo SME,
  • prečo následná externá spolupráca s vydavateľstvom Petit Press a distribúcia cez titulku sme.sk nevyšla,
  • čo bolo dôvodom tvorivej prestávky medzi augustom 2021 a aprílom 2022,
  • ako bude fungovať spolupráca s News and Media Holdingom,
  • prečo naďalej verím projektu adamvalcek.sk a nevraciam sa do žiadnej redakcie na internú pozíciu,
  • prečo sa v News and Media Holdingu neobávam zásahov do svojej tvorivej slobody,
  • prečo nevnímam kritiku môjho údajne vľúdneho vzťahu k Pente za podloženú,
  • prečo je pre mňa naďalej dôležité Vaše predplatné, ktoré si mimoriadne vážim; ale na konci tohto e-mailu nájdete aj inštrukcie na jeho zrušenie, ak Vás po prečítaní nepresvedčím o pokračovaní v predplatnom.

Prečo som odišiel zo SME a prečo nevyšla externá spolupráca so sme.sk

Z interného zamestnaneckého vzťahu s denníkom SME som odišiel, pretože, na jednej strane, som po 14 rokoch chcel vyskúšať inú formu spolupráce, fungovanie na voľnej nohe, ktoré by mi poskytlo väčšiu tvorivú slobodu a, na druhej strane, preto, že som začal pociťovať nedôveru k môjmu úsudku, ktorú som niekedy vnímal ako nie celkom odôvodnenú.

Jasné, že prirodzená nedôvera ku kohokoľvek úsudku je základom kritickej diskusie, ale tu som to skôr pripisoval obavám z toho, ako bude ten či onen názor vo výsledku prijatý.

Najkonkrétnejšie sa to prejavilo pri editovaní úvahy Akú dilemu prináša prípad Jaroslava Haščáka, ktorá síce nakoniec vyšla, ale bez časti, v ktorej som vyjadril obavy z možnosti, že väzba sa na Slovensku nadužíva. Až o niekoľko týždňov neskôr sa z kolúznej väzby stala celospoločenská téma a túto obavu už pomenúvali aj iní autori.

Ako zbytočne prísna bola vtedy hodnotená záverečná poznámka v tom článku, že ľahkovážne narábame s prezumpciou neviny a máme prirodzenú vlastnosť veriť verziám skutkov, ktoré ponúka obžaloba. Prirodzenú, pretože keď roky z prvého radu sledujeme ako kauzy vznikajú, neoficiálne počúvame o ich pozadí a zrazu príde oficiálna autorita, ktorá to celé dá na papier a povie, že takto sa to s vyššou mierou pravdepodobnosti naozaj stalo, ako prvé sa nepýtame, či všetko sedí, lebo tomu inštinktívne veríme, že práve tak sa to stalo, veď sme to predsa roky počúvali.

Ale nechápte to, prosím, zle. V denníku SME nikdy nebolo zasiahnuté do mojej tvorivej slobody a všetky editorské zmeny, ktoré v akomkoľvek článku boli vykonané, boli nakoniec vykonané s mojim slobodným súhlasom.

Pretože predseda predstavenstva vydavateľstva Petit Press patrí medzi fanúšikov mojej tvorby, vynaložil nemalé úsilie, aby sme naďalej spolupracovali. Ja som teda odišiel na voľnú nohu a vytvoril vlastný spoplatnený web, ale s Petit Pressom sme sa dohodli, že bude distribučný partner – prostredníctvom platformy blog.sme.sk mali byť moje články vyťahované na vyššie pozície titulky sme.sk. Nakoniec sa tak stalo iba v jednom z desiatich článkov.

Obchodný zmysel dohody mal byť prostý. Návštevníci sme.sk by v mojich článkoch mohli nájsť originálny obsah, ktorý bol navyše súčasťou digitálneho predplatného sme.sk. Mne to umožnilo komfortnejšie písanie, a ak by sa to podarilo, zvýšilo by čítanosť mojich článkov (oproti existencii bez distribučného partnera) a tak zvýšilo aj pravdepodobnosť získania nových podporovateľov.

Čo sa stalo medzi augustom 2021 a aprílom 2022

V auguste 2021 som zverejnil analytický článok, ktorý poukazuje na podstatné nezrovnalosti vo výpovediach proti podnikateľovi Miroslavovi Výbohovi.

Spolupracujúci obvinený František Imrecze tvrdil, že sa údajné korupčné schôdzky v súvislosti s presadením legislatívy k virtuálnej pokladnici uskutočnili vo Výbohovej kancelárii v hoteli Carlton v roku 2014. Túto kanceláriu spolu s druhým spolupracujúcim obvineným Michalom Suchom podrobne opísali.

Táto kancelária podľa verejne dostupných údajov v roku 2014 neexistovala. Bola dokončená až v roku 2016. To však znižuje vierohodnosť verzie, že Výboh dostal peniaze práve v súvislosti s finišom legislatívy k virtuálnej pokladnici, pretože tá bola presadená práve v roku 2014.

Najmenej dva dni po zverejnení tohto článku sme s partnerkou mali podozrenie, že sme objektom sledovania a postupne sa začali množiť rôzne neoficiálne klebety, že by to tak naozaj mohlo byť.

Dlho som tomu odmietal uveriť, ale v nedávnom rozhodnutí Najvyššieho súdu o vzatí obhajcu Mareka Paru do väzby sa píše: „Para prezentuje informácie o údajnom pripravovanom stíhaní novinára Valčeka, ktorý mal mať na sebe sledku NAKA,“ parafrázuje Najvyšší súd prepisy odposluchov z poľovníckej chaty.

V nasledujúcich dňoch po zverejnení článku o Výbohovi ma kontaktovalo niekoľko emisárov, vyslancov, prostredníkov alebo akokoľvek týchto ľudí nazvem, ktorí zmieňovali sledovanie i to, že NAKA ma údajne rozpracováva pre podozrenie, že niekto mi mal za kritiku trestného stíhania Výboha údajne zaplatiť desiatky tisíc eur.

Komunikácia s jedným z nich bola špeciálne pozoruhodná.

V podstate ma vopred informoval o tom, akým konkrétnym spôsobom František Imrecze odstráni rozpor v jeho výpovede – povie, že trvá na skutku, ale nestal sa v roku 2014, ale v roku 2016. V tom čase mi to prišlo nepravdepodobné, pretože Denník N zverejnil úvahu, že Imrecze si iba pomýlil poschodie a priestor, ale skutok sa naozaj stal v roku 2014, no v údajnej neoficiálnej Výbohovej kancelárii na inom poschodí hotela Carlton.

Ale pre istotu som o tom išiel spísať notársku zápisnicu, ktorá je datovaná do obdobia pred Imreczeho výpoveďou, pretože mi prišlo podozrivé, prečo niekto bez akéhokoľvek vzťahu k vyšetrovanému prípadu by mohol vedieť, ako bude konkrétny svedok vypovedať.

Nakoniec Imrecze vypovedal to, čo mi vopred spomenul prostredník – že si to zle pamätal a korupciu za virtuálnu registračnú pokladnicu riešili až v roku 2016.

Zároveň ma tento prostredník spojil s obhajcami oboch korunných svedkov proti Výbohovi a jeden z nich mi povedal, že jeho klientovi píšu rôzni ľudia, že som za článok mal vziať peniaze. Síce sa tváril, že tomu neverí, lebo boli vyťažovaní aj moji kolegovia (prinajmenšom jeden mi takéto vyťažovanie potvrdil) a tí povedali, že si nič také nevedia predstaviť, ale na druhej strane dodal, že „zastavil, aby klient takéto veci rozprával do zápisnice“.

Nič zlé alebo dokonca trestné som neurobil, ale úprimne povedané, prvýkrát som pocítil veľkú nespravodlivosť a prvýkrát naozaj stratil motiváciu písať podobné kritické články.

V situácii, keď môžu články vyvolávať takúto reakciu, ale nemal som istotu, že akékoľvek ďalšie články s prípadným vysvetlením sa dostanú k širokému publiku, upadla motivácia ich písať a potreboval som sa vnútorne vysporiadať so svojimi pochybnosťami o spravodlivosti.

Prečo sa moje články prestali objavovať na vyšších pozíciách sme.sk

Pretože neprechádzali editovaním v denníku SME, čo bol ale jeden zo zmyslov externej spolupráce. Druhým pravdepodobným dôvodom boli výhrady k spôsobu mojej práce, resp. názorom.